• Úvod
  • Naše jaskyne
  • Závadské jaskyne

Morfologické a genetické znaky Závadských jaskýň v karbonatických zlepencoch Súľovských vrchov

Pavel Bella

Súľovské vrchy, ktoré zväčša budujú karbonatické zlepence, sú pozoruhodným prírodným celkom Západných Karpát. Známe sú najmä bizarnými skalnými útvarmi a krajinnými scenériami, avšak mnohých odborníkov zaujmú aj zo speleologického hľadiska.

V rámci zlepencových Súľovských skál, ktoré sú geomorfologickým podcelkom Súľovských vrchov, sa registruje 38 jaskýň (Bella et al., 2007). Najznámejšími jaskyňami sú Šarkania diera, Malá a Veľká Závadská jaskyňa, ktoré dosahujú dĺžku niekoľko desiatok metrov až sto metrov. Ostatné jaskyne sú menšie a vytvorili sa zväčša mechanickým zvetrávaním zlepencov pozdĺž tektonických porúch, do určitej miery podporovaným i chemickým rozpúšťaním tmelu. Takýmto procesom pravdepodobne vznikla aj Šarkania diera (Janáčik, 1963; Prikryl, 1965). Z hľadiska speleogenézy sú pozoruhodné najmä obe Závadské jaskyne, ktoré majú nielen hodnotnú sintrovú dekoráciu, ale aj viaceré oválne skalné tvary svedčiace o prevládajúcom vplyve korózie na ich modeláciu (Bukovinský, 1954; Janáčik, 1963; Droppa, 1980).

Oproti jaskyniam vytvoreným vo vápencoch, ktoré v Západných Karpatoch výrazne dominujú, Závadské jaskyne sú vytvorené v litologicky odlišných horninách s viac-menej rozdielnymi vlastnosťami čo sa týka krasovatenia. Na základe vlastného pozorovania a skúmania morfologických tvarov podzemných priestorov, ako aj v nadväznosti na poznatky z doterajšej literatúry (Bukovinský, 1954; Janáčik, 1963; Droppa, 1980) poukazujeme na osobitný geomorfologický i speleologický význam týchto u nás viac-menej ojedinelých jaskýň. Terénnu akciu zameranú na detailnejšie posúdenie ich genézy zorganizoval Mgr. B. Kortman v novembri 2007.

Základné údaje

Závadské jaskyne sa nachádzajú v južnej časti Súľovských vrchov, južne od obce Zemianska Závada na západnom svahu vrchu Skálie (714 m). Polohou jaskyne patria do katastrálneho územia obce Horný Moštenec.

Veľká Závadská jaskyňa (Veľká temná jaskyňa, 607 m n. m.) dosahuje dĺžku 100 m. Jej hlavná chodba sa vytvorila pozdĺž výraznej tektonickej poruchy. Malá Závadská jaskyňa (Malá temná jaskyňa, 602 m n. m.) dlhá 45 m je takisto vytvorená pozdĺž výrazných tektonických porúch. Detailný opis morfológie a genézy, ako aj výplní oboch jaskýň podávajú Janáčik (1963) a Droppa (1980). Medzi týmito jaskyňami sa údajne nachádza tretia jaskyňa, na ktorú upozorňuje Bukovinský (1954). V týchto miestach tamojší jaskyniari odstraňovaním sedimentov odkryli časť predpokladanej jaskyne.

Veľká i Malá Závadská jaskyňa predstavujú horizontálne jaskyne asi 80 m nad dnom Temnej dolinky (Droppa, 1980). Sčasti sa skladajú z lomených chodieb, ktoré menia smer pozdĺž križujúcich sa tektonických porúch. Z čiastkových jaskynných úsekov dĺžkou výrazne dominuje hlavná líniová chodba Veľkej Závadskej jaskyne.

V sedimentoch uložených na podlahe jaskynných chodieb je množstvo autochtónnych okruhliakov uvoľnených zo stropu a stien následkom rozpustenia, prípadne mechanického rozrušenia tmelu zlepencov, resp. oddrobená zlepencová sutina premiešaná hlinou. Miestami vidieť zrútené bloky zlepencov. Zo sintrových výplní sa vytvorili stalagmity, sintrové náteky na stenách, ako aj krátke stalaktity či sintrové jazierka (Janáčik, 1963; Droppa, 1980).

Litologické vlastnosti súľovských zlepencov vo vzťahu ku krasovateniu

Z hľadiska geologickej stavby Súľovské skaly sa viažu na paleogén pribradlovej zóny, ktorý má transgresívnu pozíciu na mezozoickom podklade. V oblasti Domaniže a Pružiny súvrstvie súľovských zlepencov bazálnej litofácie tvoria karbonatické zlepence s dolomitovým a vápnito-piesčitým tmelom až strednozrnné pieskovce (lutét – priabón). Vyše 90 % klastov zlepencov predstavujú triasové dolomity (Maheľ, 1985; Marschalko a Samuel, 1993; Biely a kol., 1996). Hričovsko-žilinský paleogén tvoria viaceré eocénne litofácie žilinského a hričovského súvrstvia, v rámci ktorých sú zastúpené aj tzv. súľovské zlepence. Tieto sa litofaciálne zhodujú s uvedeným súvrstvím súľovských zlepencov, avšak nemajú transgresívnu pozíciu na vnútrokarpatkých jednotkách (Samuel, 1972; Biely a kol., 1996).

Z litologického hľadiska Závadské jaskyne predstavujú pozoruhodné jaskyne, ktoré sa zaraďujú do klastokrasu (Vítek, 1978; Jakál, 1993). Termínom klastokras sa označuje súbor povrchových a podzemných tvarov a javov, ktoré vznikajú rozpúšťaním zŕn klastických hornín alebo tmelov rôzne spevňujúcich horniny (Ion, 1970; Panoš, 2001).

Ak ide o karbonatické klastické horniny, takéto tvary a javy sa klasifikujú ako semikras (Panoš, 2001). Podobne v prípade Súľovských vrchov sa považujú za polokrasové, t. j. semikrasové javy (Kunský, 1957; Mazúr a Jakál, 1979; Vítek, 1978). Podľa Kunského (1957) skalné a jaskynné formy v karbonatických zlepencoch Súľovských skál sú na prechode medzi krasovými a pseudokrasovými javmi, pretože rozpúšťanie vápnitého tmelu vedie k rýchlejšiemu rozpadu hornín. Takisto Mazúr (1963) podotýka, že pri vývoji bralových foriem Súľovských skál zohrali určitú úlohu i procesy krasovatenia.

Podľa Prikryla (1965) na vytváraní povrchových foriem georeliéfu i jaskýň v zlepencoch v okolí Súľova a Hričova prevládal mechanický rozpad zlepencov a krasové procesy prakticky nepôsobili. Preto ich považuje za pseudokrasové formy, hoci poukazuje aj na chemické rozpúšťanie spôsobujúce rozrušovanie tmelu. Klastokrasové javy však nemožno klasifikovať ako pseudokras (Panoš, 2001).

Jakál (1993) v rámci geomorfologickej typológie krasu Slovenska oblasť Súľovských skál klasifikuje ako rozčlenený kras masívnych chrbtov, hrastí a kombinovaných vrásovo-zlomových štruktúr. Zdôrazňuje, že ide o klastokras na eocénnych karbonatických zlepencoch.

Názory na vývoj jaskýň vo vzťahu ku morfogenetickým procesom

V doterajšej literatúre existuje niekoľko názorov na genézu Závadských jaskýň. Bukovinský (1954) ich považuje za riečne krasové útvary podmienené výraznými puklinami v zlepencových bralách.

Podľa Janáčika (1963) prvoradým činiteľom modelácie jaskýň bola erózna a korózna činnosť zrážkových vôd. Medzi autochtónnymi sedimentmi sú okruhliaky oddrobené alebo zrútené následkom chemického rozrušovania tmelu. Mechanické zvetrávanie, ktoré sa uplatnilo najmä vo vstupných častiach jaskýň, malo len druhoradý význam.

Podobne Droppa (1980) uvádza, že primárnym činiteľom pri vzniku týchto jaskýň bola korózia presakujúcich atmosférických vôd. Podotýka však, že oválny profil Hlavnej chodby Veľkej Závadskej jaskyne poukazuje aj na eróznu činnosť podzemného vodného toku.

Výrazný vplyv korózie pri vzniku jaskýň usúdil už Bukovinský (1954), pretože ich pomerne mohutná a bohatá sintrová výplň sa mohla vytvoriť iba v dobre rozpustných karbonatických zlepencoch. Vplyv petrografického zloženia tamojších zlepencov, náchylnejších na krasovatenie, konštatuje aj Droppa (1980).

Závadské jaskyne sa z hľadiska genézy do určitej miery odlišujú od jaskyne Šarkania diera situovanej SV od Súľova na západnom svahu Roháča (803 m), ktorá sa údajne vytvorila prevažne mechanickým zvetrávaním, avšak takisto za spolupôsobenia presakujúcich zrážkových vôd. Tieto postupne rozpúšťajú a uvoľňujú vápnitý tmel. Z dôvodu veľkej drobivosti zlepencov sa v jaskyni nemôžu vytvoriť sintrové náteky väčších rozmerov (Janáčik, 1963; Prikryl, 1965).

Skalné tvary v jaskyniach

Na základe výskytu rozličných tvarov vyhĺbených v skalných stenách možno indikovať bývalé hydrografické podmienky a procesy vývoja skúmaných jaskýň.

Viaceré oválne skalné tvary, najmä stropné hrnce, menšie dierovité až špongiovité vyhĺbeniny, vyskytujúce sa v oboch jaskyniach, svedčia o freatickej modelácii podzemných priestorov, keď ich úplne vypĺňala voda. Všimol si ich už Janáčik (1963), ktorý píše o komínovitých otvoroch a evorzných hrncoch na povale a stenách Malej Závadskej jaskyne. Usudzuje, že sa vymodelovali koróznou a eróznou činnosťou zrážkovej vody. Predpokladá aj vplyv koncentrovaného toku vody.

Viaceré takéto vyhĺbeniny sú aj v Hlavnej chodbe Veľkej Závadskej jaskyne. Navyše na zsz. okraji tejto chodby možno sledovať stropné koryto vytvorené bývalým vodným tokom. Na oválny profil tejto chodby poukazuje aj Droppa (1980).

Menšie stropné diery vyhĺbené pozdĺž strmej tektonickej poruchy vo vstupnej časti Malej Závadskej jaskyne, miestami aj v Hlavnej chodbe Veľkej Závadskej jaskyne sa vytvorili účinkom zmiešanej korózie. Vidieť ich v miestach miešania sa agresívnych zrážkových vôd presakujúcich pozdĺž spomenutej tektonickej poruchy s viac nasýtenými vodami vyplňujúcimi podzemné dutiny.

V oboch jaskyniach sa ďalej vo viacerých výškových pozíciách pozorujú skalné tvary, ktoré zodpovedajú koróznej modelácii pozdĺž hladiny podzemnej vody, keď voda vypĺňala iba spodné časti podzemných priestorov. Vo Veľkej Závadskej jaskyni sa epifreatickými bočnými zárezmi zväčšili do šírky spodné časti stien jej hlavnej chodby (obr. 5). Plošne neveľký segment korózne zarovnaného stropu, ako aj nižší epifreatický hladinový zárez vyhĺbený do steny sa vytvoril v zadnej časti Malej Závadskej jaskyne, neďaleko od križovania vstupnej chodby sz. – jv. smeru so zadnou chodbou sv. – jz. smeru.

Vytváranie klastokrasových jaskýň v karbonatických zlepencoch

Opísané oválne skalné tvary v oboch skúmaných jaskyniach vznikli koróznou alebo korózno-eróznou činnosťou vody v čase freatického a epifreatického vývoja jaskýň. Strop a steny Veľkej Závadskej jaskyne sú zväčša hladké, pomerne jemne vymodelované, viac-menej iba ojedinele narušené stopami po oddrobení väčších balvanov alebo rútení (Janáčik, 1963). Z korózne modelovaných povrchov zväčša vyčnievajú obkorodované výčnelky menej rozpustných stmelených okruhliakov. Takýto charakter modelácie prevláda aj v Malej Závadskej jaskyni. V jej vstupnej časti sú však aj také vyhĺbeniny, ktorých povrch rovnomerne zrezáva tmel i okruhliaky zlepencov.

Podobne zo stien riečne modelovanej jaskyne Šikľavá skala, ktorá sa vytvorila v karbonatických zlepencoch na južnom okraji Hornádskej kotliny, nevidieť vypadávanie okruhliakov zlepencov následkom rozpúšťania karbonatického tmelu. Voda korózne a erózne pôsobí na horninu ako celok, na stenách len ojedinele vyčnievajú okruhliačiky nekarbonátového zloženia. Iba vo vstupnej časti tejto jaskyne vidieť vypadávanie okruhliakov následnom mrazového zvetrávania (Holúbek a Marušin, 1997).

Na bývalé rúrovité prúdenie vody vo Veľkej Závadskej jaskyni najviac poukazuje spomenuté stropné koryto, ako aj sčasti oválny tvar jej hlavnej chodby. Takisto vstupná časť Malej Závadskej jaskyne, ktorá sa vytvorila prúdením vody pozdĺž tektonickej poruchy, čiastočne nadobudla zaoblené tvary. Vo vzťahu k modelácii jaskýň vodným tokom Droppa (1980) predpokladá vtekanie vôd od západu, t. j. z bývalého menej rozčleneného terénu či z pôvodnej pradolinky smerom dovnútra cez ich terajšie vstupné časti. Do jaskýň sa mohli dostávať aj prívalové záplavové vody, ktoré v podzemí zvyknú vytvárať slepé chodby alebo bočné vyhĺbeniny. Naopak Janáčik (1963) uvažuje o toku vody vytekajúcej z podzemia na povrch, ktorá sa v jaskyni koncentrovala zo zrážok.

V Závadských jaskyniach sa typické lastúrovité jamky (scallops), ktoré by jednoznačne poukázali na smer prúdenia bývalých vôd, nepozorujú. V klastokrasových horninách vzhľadom na ich odlišné litologické vlastnosti sú menej vhodné podmienky na modeláciu lastúrovitých jamiek ako vo vápencoch. Slabe (1995) spomína lastúrovité jamky vyhĺbené v karbonatických konglomerátoch na riečisku pri vyvieračke Smoganica (Banjšice) v Slovinsku.

Z menších oválnych tvarov v Závadských jaskyniach dominujú stropné hrnce a iné slepé dierovité až špongiovité vyhĺbeniny na stropoch a stenách, ktoré sa vytvárali najmä v podmienkach rozptýleného prúdenia či vírenia vôd; tie dlhodobo vyplňovali podzemné dutiny alebo do podzemia krátkodobejšie prenikali v čase záplav. Viaceré, najmä hlbšie skalné diery sú predurčené tektonickými poruchami.   

Vývoj Závadských jaskýň vo vzťahu ku geomorfologickému vývoju územia

Keďže Závadské jaskyne sú v približne rovnakej nadmorskej výške (602 a 607 m) ako jaskyňa Šarkania diera (590 m), Janáčik (1963) uvažuje o rovnakom veku týchto jaskýň. Na základe datovania kultúrnej vrstvy (Pauk, 1946) a morfológie jaskyne Šarkania diera, ktorá vplývala na redepozíciu jaskynných sedimentov na povrch, vytváranie tejto jaskyne vzťahuje prinajmenšom na starší pleistocén, resp. glaciál mindel. 

Závadské jaskyne tvoria horizontálne chodby vo vysokej polohe nad terajším dnom doliny, ktoré boli hydrologicky aktívne v dávnej fáze vývoja terénu okolitého územia. V súčasnosti neveľmi výdatné pramene sú na rozhraní zlepencov s podložnými slieňovcami na juhovýchodnej strane Skália (714 m) vo výške 555 m n. m. a na východnom svahu Tŕnia (796 m). Preto Droppa (1980) usudzuje, že sa tieto jaskyne vytvárali za inej konštelácie riečnej siete ako v súčasnosti, asi v strednom pliocéne.

Genézu Závadských jaskýň treba rekonštruovať vo vzťahu s vývojom georeliéfu Súľovských vrchov a priľahlej časti Strážovských vrchov. Podľa Mazúra (1963) vrcholy horskej obruby Súľovských skál vo výškach okolo 750 až 800 m n. m. poukazujú na georeliéf stredohorského erózno-denudačného systému. Oveľa výraznejšie sa zachovali zvyšky poriečnej rovne, ktoré vymedzil vo výškach okolo 550 m n. m. na chrbtoch Súľovsko-prečínskej kotliny, v prelomových dolinách horskej obruby i na severnom okraji Súľovských skál. V severnej časti Strážovských vrchov v Mojtínskom krase Jakál (1997) uvádza stredohorský zarovnaný povrch (panón) vo výške 700 až 750 m n. m. a krasovú okrajovú rovinu vo výške okolo 650 m n. m., ktorú vzhľadom na relatívnu výšku vyše 200 m nad terajšími tokmi odvodňujúcimi územie nemožno považovať za poriečnu roveň.

Na základe výškovej pozície Závadských jaskýň asi 50 m nad neďalekými zvyškami poriečnej rovne v okolí Prečína možno predpokladať ich starší ako vrchnopliocénny vek, čomu viac-menej zodpovedá aj úsudok Droppu (1980) o strednopliocénnom veku týchto jaskýň.

Záver

Závadské jaskyne predstavujú pozoruhodné klastokrasové geomorfologické javy na Slovensku, vytvorené v karbonatických zlepencoch. Významné sú nielen z litologického hľadiska, ale aj z hľadiska rekonštrukcie ich genézy vo vzťahu ku geomorfologickému vývoju okolitého územia. Veľká Závadská jaskyňa je našou najdlhšou jaskyňou v karbonatických zlepencoch.

Takéto klastokrasové jaskyne sú známe nielen v Súľovských vrchoch, ale aj z niektorých dalších území. Na južnom okraji Hornádskej kotliny Novotný a Tulis (1980) opisujú Tomášovskú jaskyňu, ktorú v paleogénnych karbonatických zlepencoch a piesčitých karbonátoch vytvoril najmä občasný podzemný vodný tok, miestami sa uplatnila i korózia zrážkových vôd presakujúcich pozdĺž tektonických puklín. Holúbek a Marušin (1997) opisujú jaskyňu Šikľavá skala, ktorá je riečneho pôvodu a takisto sa vytvorila v karbonatických zlepencoch. Korózia sa údajne uplatnila aj na genéze neďaleko situovanej Pastierskej jaskyne.

Mitter (1983) upozorňuje na krasovú modeláciu neogénnych karbonatických zlepencov, pieskovcov a brekcií v Dobrovodskom krase v Malých Karpatoch. Droppa (1983) opisuje korózno-rútivú jaskyňu Vlčia diera pri Omastinej v Uhrovskom krase v Strážovských vrchoch. Vplyv korózie presakujúcich zrážkových vôd sa pripúšťa aj pri vzniku niektorých zlepencových jaskýň pri Jasenove na severnom okraji Humenských vrchov, ktoré opisujú Hochmuth (1978) a Lešinský (2003).

Literatúra:

Bella, P. 1994: Genetické typy jaskynných priestorov Západných Karpát. Slovenský kras, 32, 3–22.

Bella, P. – Hlaváčová, I. – Holúbek, P. 2007: Zoznam jaskýň Slovenskej republiky (stav k 30. 6. 2007). SMOPaJ – SSJ – SSS, Liptovský Mikuláš, 364 s.

Biely, A. a kol. 1996: Vysvetlivky ku geologickej mape Slovenska 1 : 500 000. Vydavateľstvo Dionýza Štúra, Bratislava, 79 s.

Bukovinský, V. 1954: Jaskyne pri Zemianskej Závade. Krásy Slovenska, 31, 11, 339–340.

Droppa, A. 1980: Zlepencový kras pri Zemianskej Závade v Strážovských vrchoch. Československý kras, 30, 130–132.

Droppa, A. 1983: Speleologický výskum Uhrovského krasu v Strážovských vrchoch. Slovenský kras, 21, 35–50.

Holúbek, P. – Marušin, M. 1997: Jaskyne v údolí Hornádu pri Olcnave. Spravodaj SSS, 28, 4, 13–15.

Hochmuth, Z. 1978: Jaskyne Humenských vrchov. Slovenský kras, 16, 125–136.

Ion, I. D. 1970: Geomorfologia carstului. Universitatea din Bucureşti, 348 s.

Jakál, J. 1993: Geomorfológia krasu Slovenska. Mapa 1 : 500 000. Slovenský kras, 31, 13–28.

Jakál, J. 1997: Reliéf Strážovských vrchov, analýza typov krasu a ich genéza. Geografický časopis, 49, 1, 3–18.

Janáčik, P. 1963: Príspevok k poznaniu krasu Strážovskej hornatiny. Slovenský kras, 4, 3–33.

Kunský, J. 1957: Typy pseudokrasových tvarů v Československu. Československý kras, 10, 108–125.

Lauritzen, S. E. – Lundberg, J. 2000: Solutional and erosional morphology. In Klimchouk, A. B. – Ford, D. C. – Palmer, A. N. – Dreybrodt, W. Eds.: Speleogenesis. Evolution of Karst Aquifers. National Speleological Society, Huntsville, Alabama (USA), 408–426.

Lešinský, G. 2003. Výsledky speleologickej inventarizácie v Humenských vrchoch. Slovenský kras, 41, 165–197.

Maheľ, M. 1985: Geologická stavba Strážovských vrchov. GÚDŠ, Bratislava, 221 s.

Marschalko, R. – Samuel, M. 1993: Sedimentológia východnej vetvy súľovských zlepencov. Západné Karpaty, séria Geológia, 17, Bratislava, 7–38.

Mazúr, E. 1963: Žilinská kotlina a priľahlé pohoria. SAV, Bratislava, 186 s.

Mazúr, E. – Jakál, J. 1969: Typologické členenie krasových oblastí na Slovensku. Slovenský kras, 7, 5–40.

Mazúr, E. – Lukniš, M. 1978: Regionálne geomorfologické členenie Slovenskej socialistickej republiky. Geografický časopis, 30, 2, 101–125.

Mitter, P. 1983: Dobrovodsko-prašnícky zlepencový kras. Slovenský kras, 21, 199–207.

Novotný, L. – Tulis, J. 1980: Tomášovská jaskyňa. Slovenský kras, 18, 157–166.

Panoš, V. 2001: Karsologická a speleologická terminologie. Knižné centrum, Žilina, 352 s.

Pauk, F. 1946: O dislokační jeskyni v Suľovských skalách na Slovensku. Věstník SGÚ, 21, 3, 6, 255–261.

Prikryl, Ľ. V. 1965: Pseudokrasové formy v okolí Súľova a Hričova. Slovenský kras, 5, 81–96.

Prikryl, Ľ. V. 1974: Povrchové formy Súľovských skál, ich vznik a vývoj. In Štollman, A. a kol.: Súľovské skaly. Monografia Vlastivedného zborníka Považia, 1. Osveta, Martin, 77–91.

Samuel, O. 1972: Niekoľko poznámok k litologicko-faciálnemu a stratigrafickému členeniu paleogénu bradlového pásma. Geologické práce, Správy, 59, 285–299.

Slabe, T. 1995: Cave rocky relief and its speleogenetical significance. Zbirka ZRC, 10, ZRC SAZU, Ljubljana, 128 s.

Vítek, J. 1978: Polokrasové formy v karbonátových slepencích při Pružině ve Strážovských vrších. Československý kras, 29, 79–90.

 

Zdroj: Spravodaj SSS 4/2007, prevzaté so súhlasom autora