• Úvod
  • Fotogaléria
  • Fotenie v jaskyniach

Fotenie v jaskyniach

Ivan Pohanka

Naše mesto leží v pomerne hornatej oblasti. Za riekou Váh sa začínajú dvíhať Javorníky, zo severo-východu sú to Súľovské vrchy a na juhu sa do diaľky týči skalnatý vrch Strážova. Práve Strážovské vrchy sú tým pravým miestom pre tunajších jaskyniarov. Je tu množstvo menších a aj väčších jaskýň. Niektoré sú typicky riečneho pôvodu, iné zasa majú charakter hlbokých priepastí. Prístup do jaskýň je možný len v sprievode jaskyniarov a s potrebným vybavením.

Pred niekoľkými rokmi ma vedúci Jaskyniarskeho klubu Strážovské vrchy nahovoril na „exkurziu“ do jaskyne. Netušil som, o čo ide, tak som súhlasil. Zobral som fotoaparát, dva blesky a jedno mrazivé ráno sme sa stretli v horách. Hneď na úvod ma zaskočil tesný komín vo vstupe do jaskyne. Za ním nasledovala úzka špirálovitá plazivka a konečne sme boli vo vnútri. Nádherné ticho prerušovali kvapky vody padajúce do jazierka. Jaskyniarska idylka však z pohľadu fotografa vyzerala inak – tma tmúca. Ako úplný zelenáč som nasadil blesk na fotoaparát a začal fotiť. Výsledky boli hrozné. Svetlo blesku tesne pri objektíve úplne zmazalo hĺbku a priestor jaskyne. Snímky boli nevýrazné, ploché, kvaple v popredí prepálené pred šedivým podexponovaným pozadím. Fotky vhodné akurát do smetí.

Vedel som, že musím dať blesk ďalej od objektívu, aby som získal tiene, ktoré vykreslia priestor. Ako prvé riešenie som zvolil „predlžovací“ kábel k blesku. Umožnil mi dať blesk ďalej od objektívu a pritom zachovať synchronizáciu a plnú expozičnú automatiku fotoaparát – blesk. Fotky detailov vychádzali výborne. Primeraná vzdialenosť blesku od objektívu vytvorila tiene, tie dali kvapľom rozstup v priestore a fotka mala svoju hĺbku.

Prvé malinké pokroky v jaskynnej fotografii ma potešili a zároveň aj navnadili fotiť v jaskyniach ďalej. Už mi nestačili len detaily jaskýň, chcel som odfotiť jaskyňu ako celok. Veľký priestor, jeho členitosť a charakter. Na to sú potrební ľudia. Tí na fotografii dajú jaskyni veľmi dôležitú mierku hovoriacu o veľkosti jaskyne a tí mimo fotografie sú zas dôležití napríklad ako nosiči bleskov. Bežný jaskyniar je však človek chtivý nových objavov alebo aspoň jaskyniarskej práce, preto nekonečné postávanie na jednom mieste a fotenie je preňho neopísateľným utrpením. Keď mu nakoniec ukážem, že z dvojhodinového fotenia je dobrý len jeden záber, druhý raz sa mi oblúkom vyhne a radšej si vykope novú jaskyňu, aby sme neboli spolu v tej istej diere.

Prvý technický problém, na ktorý som narazil pri pokuse odfotiť väčšie priestory, bola synchronizácia viacerých bleskov súčasne. Prepojenie káblami je problematické a veľmi nepraktické. Roztiahnuť káble, zbaliť káble – stále dookola. Blato, voda a vysoká vlhkosť v jaskyni urobí s kontaktmi svoje a odpálenie bleskov je potom skôr otázkou náhody ako fotografovho želania. Musel som vymyslieť prepojenie bleskov bez pomocnej kabeláže. Rôzne rádiové synchronizovanie, ktoré možno kúpiť v špecializovaných fotoobchodoch, je veľmi drahé a na použitie v jaskyni nevhodné. Jednoduché a nenáročné sa mi zdalo odpaľovanie bleskov pomocou optického zosnímania prvého záblesku. K blesku som prirobil pár elektronických súčiastok, ktoré ho pri zablesknutí iného blesku spustili. Elektronika bola veľmi rýchla a záblesky boli prakticky súčasné. Mohol som fotiť z ruky a používať synchročas na fotoaparáte. Všetko bezchybne fungovalo, kým som neprišiel do jaskyne. Pôvodná vzdialenosť spoľahlivého odpálenia 20 m na „súši“ sa zmenila na nespoľahlivých 5 m v jaskyni. Vynechávanie bleskov si vyžiadalo opakovanie záberu, čo stálo čas, trpezlivosť jaskyniarov (v podstate som rád, že ma ešte nezbili) a v neposlednom rade aj kapacitu batérií blesku, ktorá je v jaskynnom chlade malá. Musel som hľadať inú, spoľahlivejšiu cestu.

Keďže som strojár a v elektronike sa vyznám len okrajovo (rozoznám na schéme odpor a kondenzátor), hľadal som riešenie zodpovedajúce mojim možnostiam. Napadlo ma použiť na odpálenie blesku bezdrôtový elektronický zvonček, ktorý sa predáva na burzách. K reproduktoru som pridal tyristor na zopnutie blesku a hotovo. Na moje prekvapenie to bezproblémovo funguje aj „za rohom“ a na dostatočnú vzdialenosť pre potreby fotografa. Má to dve malé necnosti. Prvá je oneskorenie cca 0,4 s, ale ak sú všetky blesky oneskorené súčasne o rovnaký čas, foteniu v jaskyni to neprekáža. Druhá je odpaľovanie dvoch prijímačov navzájom, ak sa dostanú do tesnej blízkosti. Táto vzdialenosť je v jaskyni približne 2 m. Ak by mi niekto vedel poradiť, ako tieto problémy vyriešiť, rád sa poučím.

Nato, aby bola fotografia jaskyne dobrá, je dôležité správne nasvietenie priestoru. Veľký počet bleskov je skôr na škodu ako na osoh. Každá časť fotky je osvietená z iného svetelného zdroja a výsledkom je svetelný zmätok na fotke. Dva-tri blesky sú postačujúce. Jeden na šikmé predné svetlo, druhý na vysvietenie zaujímavého pozadia a tretí ako protisvetlo.

Bežné fotografické blesky majú jednu veľkú nevýhodu. Tou je vyžarovací uhol. Ten býva nastavený pre 28 – 35 mm objektív. Keď na to fotograf pozabudne, blesk osvieti len malý priestor z celkového záberu a fotka vyzerá asi takto:

Pri čítaní knihy Podzemné Everesty som obdivoval fotografie zhotovené žiarovkovými bleskovkami, ktorých vyžarovací uhol je 180 – 360°. Tie sú bezkonkurenčné pri nasvietení jaskýň. Bohužiaľ, v súčasnosti sa už nevyrábajú. Aby som sa im aspoň čiastočne priblížil, postavil som si vlastný jaskyniarsky blesk. Jeho základom bol starý ruský blesk na nabíjanie z 220V siete. Vnútri bola výbojka IFK 120 (ИФК 120), ktorú som umiestnil bez reflektora pred lesklú plochu tak, aby mala vyžarovací uhol 180°. Do blesku som doplnil kondenzátory z pôvodnej kapacity 800 μF na 2100 μF. S touto kapacitou má blesk približné smerné číslo 20 – 22 pri citlivosti 200 ASA. K blesku som vyrobil malý menič z 12 V na 220 V a pridal 12 V olovený akumulátor 1,2 Ah.

Zdroj: Článok uverejnený v Spravodaji SSS 2/2007