• Úvod
  • Fotogaléria
  • Filmujeme v jaskyniach (nielen v nich)

Filmujeme v jaskyniach (nielen v nich)

Slavomír Chmela

Tento príspevok autor predniesol na 6. ročníku Speleologickej školy Slovenskej speleologickej spoločnosti v auguste 2007 v Pružine-Priedhorí. Jeho poznatky o filmovaní v jaskyniach a o tom, čo s ním súvisí, môžu byť užitočné aj pre nejaskyniarov, resp. pre tých, ktorí sa chcú naučiť filmovať alebo sa filmovaniu venujú len krátky čas.

Kamera. Výber videokamier na trhu je dosť široký, pri rozhodovaní o kúpe treba vziať do úvahy okrem ceny hlavne účel, na aký kameru chceme používať. Kamera by mala byť digitálna a podľa možnosti trojčipová, na mini DV, HD alebo hybridná. Nie je potrebné, aby mala veľký zoom, mala by mať automatické i manuálne nastavenie, stabilizátor obrazu, vyváženie bielej a dobrý mikrofón. Monitor nie je dôležitý. Kamery so zabudovaným reflektorom majú zníženú životnosť batérií. Nepozerajte na vychvaľovanie predajcu, že kamera filmuje aj pri sviečke: je to síce pravda, ale sviečku musíte mať čo najbližšie pri filmovanom objekte. Pri výbere kamery by sme nemali zabudnúť ani na možnosť doplniť ju aj širokouhlým objektívom. Ten sa nám v tesných priestoroch jaskyne osvedčí.

Zdroj svetla. Pri filmovaní v jaskyniach je dôležité mať aj dobrý zdroj svetla. V praxi používame 220 V agregát, ak ide o jaskyne, ktoré nie sú dlhé; pri väčšej dĺžke káblov pozor na zníženie napätia. Podľa zdroja volíme halogénové, ešte lepšie 2 – 3 klasické žiarovky po 150 až 300 W, aby sme dosiahli lepšie presvietenie. Pre mäkkosť svetla odporúčame na halogén sklolaminátové sito, ktoré mierne preriedime. Ak použijeme ako zdroj el. energie batérie FIAMM-GS 12 V a 7,2 Ah, zvolíme halogénové svetlo s kapacitou od 50 do 150 W. Pri filmovaní je vhodné použiť viacero svietidiel a zapnúť ich až potom, keď si záber vopred pripravíme.

Statív. Nesmieme zabudnúť na kvalitný statív. Fotografický statív nie je práve ideálny, je pomerne labilný, ale dá sa využiť. Pri zábere by sme ho ani kameru nemali držať. No aj tak musíme rátať s tým, že začiatok a koniec záberu pri spustení a zastavení kamery budú roztrasené. Preto akciu začneme skôr a skončíme neskôr. Ak nemáme možnosť použiť klasický filmársky ani fotografický statív, snažíme sa oprieť o skalu tak, aby sa nasnímaný obraz netriasol. Roztrasené zábery radšej vyradíme.

Ak už máme vybavené materiálne zabezpečenie, môžeme sa pustiť do práce.

Scenár. Pre kvalitnú prácu a najmä, aby sme na niečo nezabudli, je nevyhnutné pripraviť si podrobný scenár. Detailne v ňom opíšeme, ako by mali vyzerať jednotlivé sekvencie filmu. Najprv si ujasníme, čo vlastne chceme nakrútiť. Či pôjde o reportážny film, dokument, hraný alebo animovaný film. Zo scenára musí byť jasné, čo budeme robiť. Na ľavú stranu uvedieme obraz s označením veľkosti (pozri ďalej), potom komentár, ruchy, prípadne hudbu. Už pri písaní scenára treba mať na mysli skladbu obrazu a pamätať na zásady filmovej reči. Ak ideme filmovať niečo, čo nepoznáme, urobíme si aspoň náčrt (skicu) na základe informácií získaných od kolegov. Mal by obsahovať hlavné body, na ktoré by sme nemali pri filmovaní v jaskyni zabudnúť. V takýchto prípadoch býva dobrým pomocníkom mapa jaskyne, ktorú sa chystáme nafilmovať.

 

Veľkosť obrazu                     Príklad

VC      veľký celok                 záber od cca 10 metrov do nekonečna

C         celok                           záber na celú postavu jaskyniara

AZ       americký záber           záber postavy jaskyniara po lýtka

PC       polocelok                    záber jaskyniara do pása

PD       polodetail                   portrét jaskyniara

D         detail                           na zábere bude len tvár jaskyniara

VD      veľký detail                 napríklad oči, ústa

MD      makrodetail                na jaskyniarovi ich nepraktizujte, nevyznejú

 

Vyvarujte sa záberov iba z jedného miesta, smeru a jednej veľkosti. Zábery sa majú striedať tak, aby pôsobili skutočne. Pre skladbu jednotlivých sekvencií nesmieme zabudnúť na striedanie záberov; pozor na zábery proti osi!

Pri filmovaní treba voliť dĺžku jednotlivých záberov podľa ich dôležitosti a veľkosti. Je jasné, že na panoramatické zobrazenie krajiny potrebujeme dlhší záber ako na detailnú snímku karabíny či prilby. Takisto pri nájazdoch na výzdobu jaskyne musíme rátať s dlhším časom, aby divák stačil pochopiť, čo mu vlastne chceme ukázať.

Svetlo pri filmovaní. Aj keď súčasné kamery umožňujú filmovať pri minimálnom osvetlení, stále platí, že čím viac luxov na scéne, tým budú farby jasnejšie a obraz ostrejší. Minimum svetla vám urobí na obrazovke „bodkovanú tmu“ a niečo v nej. Za éry klasického filmu sa odporúčalo využívať odrazové svetlo. Hoci tak, aby sa jedna stena jaskyne natrela vápnom na bielo, prípadne sa do jaskýň nosilo biele plátno či alobalové dosky slúžiace na odraz svetla. Výhodou bolo vysvietenie celého priestoru a mäkkosť snímaného obrazu. S tým vápnom sme to však pre istotu neskúšali – odraz svetla by bol, ale to čistenie...

Pri použití silného svetla nie je potrebné ani vhodné svietiť priamo pri snímanom objekte. Výsledkom by bol tvrdý obraz a pozadie prakticky celé tmavé. Odporúčame presvetliť celú scénu viacerými svietidlami. Dominujúce bude hlavné svetlo, ostatné by mali len dokresľovať snímaný priestor. Pritom treba dať pozor na svietenie zboku, z podhľadu a nadhľadu, keď sa môže prejaviť deformácia nasvieteného objektu; v odôvodnených prípadoch nemusí ísť o chybu, ale o zámer.

Nezabudnite, aby pri filmovaní jaskyniari mali zapnuté či zapálené čelovky. Pri používaní agregátu na 220 V buďte veľmi opatrní. Zásuvky a zástrčky musia byť čisté, i pri uložení na suché miesto ich treba zabaliť do fólie. Ak filmujete vo vlhkom prostredí (v jaskyni je to skoro vždy), aj dobre izolované káble sa stávajú vodivými. Preto pozor na nebezpečenstvo úrazu elektrickým prúdom!

Filmová reč, ktorú by sme mali ovládať, aby bol náš film dobrý, má svoje zákonitosti a pravidlá. Niektoré sme už spomenuli, teraz si o nich povieme trochu viac.

Celý film sa vlastne skladá z jednotlivých záberov toho, čo sa pred nami odohráva. Pre jednotlivé zábery sú dôležité: smer, z ktorého snímame, vzdialenosť od objektu a technické prostriedky, ktoré slúžia na dosiahnutie ich zrozumiteľnosti. Vlastné zábery delíme na tri hlavné druhy: celok, polocelok a detail. V praxi ich rozdeľujeme ešte ďalej na veľký celok, americký záber (polocelok), veľký detail, polo- a makrodetail. Pre diváka sú najpôsobivejšie detaily, polodetaily a polocelky.

Pohyb vo filme znamená oživenie obrazu. Statické obrazy bez pohybu sú ako premietanie diafilmu. Preto na zachytenie skutočnosti používajme čo najviac pohyb. Ten môže byť skutočný alebo zdanlivý. Skutočný pohyb vo filme predstavuje objekt, ktorý snímame, zdanlivý pohyb je prakticky pohyb kamerou, švenky, panorámy, nájazdy a odjazdy. Zdanlivý pohyb v jaskyniach je dobré využívať tam, kde máme záujem upozorniť na prírodné krásy. Zábery robené z jedného miesta a statické bývajú niekedy len na škodu – stráca  sa napätie a spád deja, film sa stáva menej zaujímavým. V takýchto prípadoch môžeme použiť panoramovanie, ktoré poslúži ako uvedenie diváka do prostredia. Panoramovanie je záber pevnej kamery, ktorá sa otáča okolo vlastnej osi. Môže byť vodorovná, ale aj kolmá. Vždy treba dávať pozor na začiatok panorámy a jej koniec; tie by mali byť statické. Pri panoramovaní snímajte plynule (pozor na zrýchlenia a trhanie kamery) a pomaly, aby sa divák mohol orientovať. Z rovnakého dôvodu nepoužívajte protichodné zábery. Pri dlhších ohniskových vzdialenostiach treba pohyb kamery spomaliť. Ak chceme diváka upozorniť na zvlášť dôležité objekty alebo činnosť, použijeme plynulú zmenu ohniskovej vzdialenosti čiže transfokáciu obrazu. Nájazdom kamery na ruku jaskyniara či uvoľnený chyt sústredíme pozornosť diváka na dej, ktorý si má všimnúť. Pre nájazdy a odjazdy platí to isté pravidlo ako pri panoramovaní.

Dĺžky záberov a obrazové efekty musia byť pre diváka zrozumiteľné. Veľké celky nechávame dlhšie, aby sa divák zorientoval, na detaily postačí 3 – 5 sekúnd. Keď by sme chceli detail predĺžiť, môžeme ho nafilmovať z iného miesta, z iného uhla, nadhľadu či podhľadu, resp. ho inak nasvietime. Jednotlivé zábery spájame do sekvencií, pričom striedame veľkosť obrazov, napríklad celok krajiny, polocelok skalného masívu v krajine, vchod do jaskyne, nohy jaskyniarov pri výstupe; skončiť môžeme trebárs záberom na jaskyniarsky výstroj pri jaskyni. Zábery možno za sebou radiť ostrým strihom, detaily výzdoby prelínačkami alebo rozostrením obrazu. Rozostrovanie sa dá použiť v obraze aj pri spomienkach či vidine nového objavu. Zatmievaním obrazu v jaskyni môžeme ukončovať sekvencie, rozjasnením sa zase dostaneme do iného prostredia, iného deja alebo času.

Pri samotnom filmovaní by sme nemali zabúdať na nevyslovené otázky diváka: čo vlastne vidíme, kam sa pozeráme, aký tesný je ten sifón a pod. Na to sa dá odpovedať veľmi jednoducho – ukázať, na čo či kam sa jaskyniar pozerá, ľahnúť si k sifónu, aby divák mohol porovnať veľkosť otvoru...

Strih. A nakoniec niečo k strihu (zostrihu, výberu záberov). Natočiť film ešte neznamená, že by sme ho mali hneď premietať. Nastáva čas, keď musíme svoje dielko upraviť – zostrihať a doplniť titulkami, ruchmi, prípadne hudbou. Je jedno, na akých zariadeniach film striháte. Mali by ste si však film viackrát prezrieť a potom to, čo sami uznáte za nepotrebné, vyhodiť. Hoci je to kruté, pomôže to veci.

Pre zostrih na PC sú najrozšírenejšie programy Adobe Premiere a  Pinnacle štúdio. Ak si na ne zvyknete, bude vám strih príjemnou zábavou.

Zdroj: Spravodaj SSS 3/2007, prevzaté so súhlasom autora

 

Súvisiaci článok:

Slavomír Chmela - Najskúsenejší z nás