Na dvojdňovke v Strážovských vrchoch

Miro Brežný

 

Je 7.00, budík ma dvíha z postele (vstávam veľmi neochotne, išiel som neskoro spať), rýchlo pobaliť a idem na dvojdňovku do Strážovských vrchov. Dívam sa na pozvánku: o ktorej to tam mám byť? O pol jedenástej. To zvládam, ale aj tak adrenalín mi tlačí tlak hore. Balím batoh. Zisťujem, že nemám kombinézu. Došľaka, kde som ju posledne nechal?! Aha, asi bude v garáži, možno. Mám zbalené, štartujem a ide sa. 

Do Predhoria prichádzam načas. Zvítam sa s kamarátmi a môžeme schôdzovať. Dozvedám sa o činnosti klubu – chlapci riadne makajú. Na schôdzi je aj najmladší záujemca o jaskyne, trinásťročný Matúš z Trenčína. A ja som si myslel, že mladí, ktorí majú záujem o takéhoto koníčka, už vymreli, a tu ho máš... predsa sa našiel. Guláš jedna báseň alebo ako hovorí klasik – nebíčko v papuli...

 

 

Večer zostávam v Predhorí na základni a sám. Musím si zakúriť, ešteže to viem. Dívam sa do ohňa a spomínam, ako sme sem prišli prvýkrát pomáhať na Kortmanku. Ako sme videli prvý raz tú veľkú, nekonečnú dieru do zeme a počúvali príbeh o zamordovaných ľuďoch, ktorých pozostatky sa tam našli, počúvali jaskyniarske piesne, ktoré mi znejú v ušiach dodnes. Vidím tváre kamarátov, dnes sme síce trošku starší, ale v duši máme stále tú detskú roztopaš, ktorá nám dáva krídla, a nie dáky Red Bull.

 

 

Ráno vstávam do vychladnutej izby, ale nevadí, mám na sebe podkombinézu, a to sú už poriadne dupačky. Už sa mi ani neoplatí zakurovať, tak sa najem (teplý čaj robí zázraky), pobalím a ide sa do Podskalia. Mám tam stretávku so zvyškom skupiny. Som tu prvý raz v živote. Predo mnou sa týči kostol. Je dajaký veľký na takú malú obec. Neskôr sa dozvedám viac o histórii kostola, ktorý bol postavený niekedy v 14. storočí, že nad obcou na Roháči bolo praveké hradisko (Slovensko je plné takýchto zaujímavostí, len sa to málo propaguje a v školách sa to neučí... škoda).

 

 

 

Stretám sa s Jozefom, objaviteľom jaskyne v sedemdesiatych rokoch. Až mi mráz chodí po chrbte, keď spomína, že ako chlapec liezol do diery sám, len so sviečkou a lampášom, v teplákoch do dvadsaťmetrovej hĺbky.   

Prichádzajú ostatní, idem za nimi. Pri starej kaplnke sa prezliekam do overalu, len neviem, či si mám dať nepremokavý alebo ľahký.

 

 

Idem do neznáma, možno bude mokro, blato, a tak vyhráva ten nepremokavý. Stúpame hore na Podskalský Roháč, kde na  nás už čaká diera v skalách. Čoskoro zisťujem, že s overalom to nebola dobrá voľba. V tom mraze mám čo robiť, aby som zohýnal nohy v kolenách (človek sa stále učí). Pred nami sa týči riadne vršisko. Zvláštne, samé zlepence. Je to vlastne začiatok Súľovských skál. Ale v tomto jaskyňa?

 

 

 

Schádzame sa pred dierou. Vsúvam svoje telo do skalných útrob Roháča. Je tu riadne natesno a v duchu rozmýšľam, či ja vôbec prejdem. Mišo Hanus, ktorý bol takej kurpulentnejšej postavy, hovorieval, že „kde sa neprepchá, tam sa preleje“. Vyskúšam. Zaujímavá chodbička, samé zlepence, na tom sinter, náteky. Pcháme sa cez voľné otvory pomedzi zavalené veľké bloky. Raz dolu, raz doprava, zasa vľavo a stále dolu. Dolu to ako-tak ide. Ešteže mi kamaráti poradia, ako na to. „Poď po bruchu, daj sa na chrbát, poď bokom, ruku pod seba, neodvrávaj...“  Nadávam v duchu na nápad zobrať si ten nepremokavý overal, bola to chyba. Fučím, hromžím, už by som si aj zubami pomáhal, keby to šlo, ale nemôžem prepchať boky cez úzku dieru. Už som kúsok nad ich hlavami, veď ich zreteľne počujem, vidím svetlo. Nohy mi visia ako klobásy v udiarni, dúfam, že neprídem o čižmy. Moje úsilie je márne, jaskyňa ma ďalej jednoducho nepustí. Nuž čo, polihujem a debatím s Igorom. Po chvíli však chlad vo mne niečo pohol. Svedomie to nie je. Núti ma spraviť si potrebu. Už mi tak treba, až mi oči vyliezajú z jamôk.

Hanba-nehanba, musím von. Znova fučím, hromžím, nadávam, hore to akosi nejde. Čo je?

Keď sa nedá, tak sa nedá. Volám na Igora. Potrebujem pomôcť, trochu potlačiť. Nevládzem sa vytiahnuť hore, nemám sa o čo oprieť nohami. To nie je ako v tých amerických filmoch. Keby tam Igor nebol, určite by som už bol mokrý. Dostávam sa v poriadku k východu, už cítim čerstvý vzduch. Ani sa to nezdá, ale človek po dlhšom čase v podzemí si uvedomí rôzne odtiene vôní prírody a ozónu.

Konečne som vonku, vyzliekam sa z overalu a behám len tak v dupačkách po skalách s foťákom pred okom. Neviem sa vynadívať. Napriek zatiahnutej oblohe je to krása. Krajina ako na dlani.

 

 

 

Kochám sa tou krásou. Na Slovensku sa Pánbožko riadne vyšantil, kým to tu vymodeloval.

Chlapci vychádzajú z diery. Unavení, ale s úsmevom na tvári vyhodnocujeme akciu a pomaly balíme. Ideme autami do obce a v miestnom pohostinstve ešte dojedáme včerajší guláš, ktorý je opäť bohovský.

 

Lúčime sa, vrhám ešte pohľad na tie úžasné scenérie a odchádzam domov spokojnučký, s pokojom v duši... Ďakujem!