Dobrolínska jaskyňa alebo ako sa stať patológom

Text: Juliany Bartušová, Foto: Adriána Blahová

Nedávno som sa vybrala s jaskyniarmi do údajne zaujímavej jaskyne vzdialenej od nášho mesta sto kilometrov. Prístup k jaskyni bol dosť náročný, pretože sme so sebou trepali kopu vecí a výstroj na kopanie a vyťahovanie hliny a skál z jaskyne. V jaskyni bola hlbšia priepasť, do ktorej ma nechceli pustiť, pretože to považovali za očividne nebezpečné. Počas ťažby materiálu z priepasti sa však vyskytol síce menší, ale dosť nepríjemný, zapáchajúci problém. Kto by to bol povedal, že na dne priepasti nájdu mŕtveho tvora v rozklade? Každý tvrdil, že je tam už tak dlho, že keď ho chytíte, rozpadne sa vám v rukách na želatínu. Po takomto zhodnotení situácie nebolo toho, kto by bol ochotný želatínového tvora vypratať z jaskyne. Navyše to mal byť jazvec, čo predstavovalo ešte väčšiu hrozbu zápachu.

Po nie dlhom premýšľaní som sa ja, Juliana Bartušová, rozhodla, že do jaskyne pôjdem a vytiahnem tohto tvora. Prečo? Pretože ostatní boli z toho takí znechutení, čo mi prišlo veľmi smiešne, a každý sa pritom mračil, ako keby to bol tvor z inej planéty. Môj návrh ich prekvapil. Nakoniec po dlhom hašterivom rokovaní rada zodpovedných jaskyniarov rozhodla, že do jaskyne môžem ísť, ale že sa skôr povraciam, ako tvora odtiaľ dostanem von.

Ocitla som sa v studenej jaskyni ponorenej do tmy. Po chvíli som stála na dne priepasti a hlas zhora mi oznamoval, že mám ísť ešte trochu napred, potom doľava a pod balvanom nájdem to, po čo som prišla. Predklonila som sa, nazrela pod balvan a zbadala som úzky žltý pásik obrastený dlhými hustými čiernymi chlpmi. Zľakla som sa. Vedela som, že keď zviera uvidím celé, no najmä jeho hlavu alebo oči, určite ho nevytiahnem. Už-už by som to bola vzdala, nebyť môjho predošlého sľubu jaskyniarom. Tak som zatvorila oči a chytila ho – nevedno za ktorú časť tela.

Čakala som želatínovú rozpadávajúcu sa hmotu v rozklade, ktorú budem musieť vyťahovať na viac ráz. Namiesto toho zviera bolo ťažké a stuhnuté. Po chvíľke som zistila, že to, čo som držala v ruke, bola noha, ktorá sa pri vyťahovaní pod váhou tela zdochliny vykĺbila a zapraskala. ,,Zviera je už vo vedre, už ho dať len von z jaskyne“, pomyslela som si s úľavou. Otvorila som oči – a začala jačať. Tvor bol taký veľký, že prevísal cez okraj vedra, tak som ho doň musela lepšie vpratať, aby z neho nevypadol. Ak bol toto spomínaný jazvec, tak ja som bola malá myška. Potom bolo už treba len zavesiť vedro na karabínu, čo tiež nešlo iba tak, lebo zápach sa začal šíriť po celej jaskyni a keď som chcela nájsť čo najrýchlejšie rúčku na vedre, musela som sa doň aspoň jedným okom pozrieť. Konečne!

Po chvíli ma jaskyniari pri vchode do jaskyne uznanlivo potľapkávali po pleci. Keď sa prišlo na to, že nebohý tvor vo vedre je líška, chceli mi dať prezývku Líštička. No ja s tým nesúhlasím, veď to nebola len moja zásluha. Bola to kolektívna práca, čo opäť potvrdzuje, čím jaskyniarstvo naozaj je.